Cyklisti CK BB na pretekoch v Iráne-komplet reporáž

Keďže Irán je striktne moslimská krajina, pohyb v krajine je možný len v dlhých nohaviciach a tričkách, je to v teplotách dosahujúcich v júli 43 stupňov v tieni dosť únavné. Muži majú na športoviskách úľavy, môžu byť v krátkych nohaviciach, no ženy to majú ťažké. Musia byť v nohaviciach, dlhých blúzkach, a aj hlavu komplet zahalenú v šatke. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme v takomto úbore videli ženy nielen v civile, ale aj v športovom centre hrať futbal, či pádlovať na kajaku.

Cyklistky pri tréningu na dráhe nosia nohávniky a rukávniky a šatku zahaľujúcu vlasy pod prilbu aj napriek štyridsaťstupňovej horúčave. 

Osobne si to veľmi neviem ani predstaviť, keďže my sme mali problémy v štyridsaťstupňovej horúčave aj v kraťasoch a krátkom drese pri prvom tréningu v Teheráne.

 Deň pred pretekmi absolvujeme presun do polmiliónového mesta Arak. Cesta je ok, klimatizovaným autobusom trvá tri hodiny. V Araku aj napriek jeho nadmorskej výške 1725metrov je rovnaká horúčava, 40 stupňov a viac. Hneď po preprave nás usporiadatelia berú do miestnej vychytenej reštaurácie. Marián je v kraťasoch a smeje sa, že je všetko ok. No po príchode do reštaurácie kde v jednom rohu prebiehala nejaká oslava ho smiech prešiel. Všetci sú v slušných nohaviciach a napriek tomu, že v reštaurácii je skoro sto ľudí, tí čo majú krátky rukáv sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Ako vojdeme, tak sa pohľady všetkých upnú priamo na nás a konkrétne na Mariána, ktorý kratučkými kraťasmi pobúril celú spoločnosť. Rýchlo sa najeme a padáme z tadiaľ kade ľahšie. Pokiaľ ostatné pozvané tímy Irak a Sýria sú ubytovaní v športovom centre v Araku, nás a Gruzíncov prevezú do jediného päťhviezdičkového hotela v meste. Sme dosť prekvapení, aj keď hotel by istotne päť hviezd v Európe nezískal, dali nás do toho najluxusnejšieho, čo mali k dispozícii. 

Hotel Amirkabir 5stars

           No nemá to v sebe len výhody. Keďže sa mi nechce pariť v bielych rifliach, ktoré mám tiež so sebou, používam ľahké moslimské nohavice z Afriky. No hneď ma zastaví šéf hotela a začína kázeň, ako si môžem dovoliť ísť cez loby hotela v takomto oblečení. Vravím OK, prezlečiem si nohavice. No keď požaduje lakovky namiesto šľapiek a oblek, to už sa začínam smiať. On to berie smrteľne vážne a nechápe, ako som mohol priletieť z Európy bez obleku a v šľapkách. V tom dorazí ku mne k bicyklom v zadnej časti hotela Jožo v tričku, hotelových šľapkách a plavkách, čo úplne manažéra odzbrojí. Keď ho zbadá, takmer skolabuje a žiada si hovoriť s naším šéfom. Keď poviem, že môže so mnou, že som kvázi šéf, je nešťastím celý bez seba. Zrazu poľavuje zo svojich požiadaviek obleku a lakoviek, a prosí ma, aby sme aspoň nechodili po hoteli v krátkych nohaviciach. Keď sa mu ukážem na večeri síce v šľapkách, no v krátkej tričkokošeli a bielych rifliach je veľmi spokojný, v duchu si vraví, že aspoň niečo.

            Prvá etapa ja kritérium ulicami mesta v Araku. Okruh je krátky 4km, absolvujeme ho 12krát, niečo ako prológ. Napriek tomu sa ide veľmi rýchlo, ideme to tesne pod hodinu, čo je priemer vysoko presahujúci štyridsať km za hodinuk,skôr blížiaci sa päťdesiatke, aj napriek podvečernému času je stále veľmi teplo takmer štyridsať stupňov. Veľmi aktívny je Jožo aj Martin Haring. Iránci majú rovnako ako aj ostatní trochu problém v technických zákrutách, veľa tam získavame. Stále unikajú malé skupinky, no opäť sa to spája. V poslednom kole sa chystá záverečný špurt celej skupiny, až na pár odpadlíkov. Do mierneho stúpania sa ide stále vyše šesťdesiat, a ľudia si vystupujú z háku. Zrazu sa ide doslova šrot, a aj keď som na značke kilometer do cieľa  na šiestej pozícii, mierne začínam cúvať aj ja, resp. začínajú ma predbiehať vláčiky iných tímov.. Záverečná zákruta ma paradoxne pribrzdí, ani nie tak zákruta ako borec predo mnou, čo sa tak splašil a zaflekoval, až ho to skrútilo, vypol nohu, no nakoniec to ustál. V posledných metroch sa už nedá veľa spraviť. Som rád že som 19ty. Ostatní končia v hlavnom poli tesne za päťdesiatkou. Tempo mi však pripadalo relatívne ok. Tešíme sa na druhú etapu. 

Druhá etapa meria 114km a vedie cez dva 4km kopce a jeden 12km horský priesmyk vo výške 2450metrov. Po štarte sa síce ide svižne stále skoro päťdesiat no cesty sú široké, ideme po odstavenej diaľnici, no tempo sa zdá relatívne ok. Už vidno prvý kopec, no kopce v Iráne vyzerajú na pohľad mierne tiahle, pretože cesta stúpa rovno bez serpentín a rovnako široké prúdy diaľnice skresľujú, no tempo sa nespomaľuje ani trochu. Už v prvom kopci je to celé rozbité na tisíc márnych kúskov. A mierny kopec nieje až tak mierny, keď zistím, že mám zaradené 39/25 a v zjazde aj napriek tomu, že sme v malej skupinke ideme stále deväťdesiat. Na štyridsiatom kilometri sme v pätnásťčlennej putujúcej skupine všetci okrem Haringa. Ten sa statočne preboxoval do prvej skupiny. No stále ideme ostro, máme malú stratu, kolóna takmer na dostrel. Ide sa zle, je teplo 39stupňov, veľmi sucho, nedá sa preglgnúť, strmé krátke zjazdy striedajú strmé stúpania a k tomu sa pridáva silný vietor dosahujúci 50km/h. Teda paradoxne sa ide aj veľmi strmý kopec takzvane na terezín.

Je to paráda, celý deň na vetre, v teple, v kopcoch a po kraji cesty po kanáloch. V závere nás čaká horský priesmyk. Prvá skupina sa trhá, odpadá Maťo Haring. My ostaní sme radi, že putujeme. Síce sa rozpadne na márne kúsky aj naša skupina, no posledných 15km je už len zjazd do cieľa z horského sedla. Haring stráca na 39.mieste vyše osem minút, my ostatní dvadsať.

Vždy po prejazde cieľovou páskou nás čaká osobná ochranka vybavená vysielačkami, náš mikrobus a ihneď nás prevážajú späť na hotel. Keďže etapy začínajú ráno a na obed je koniec. Po kvalitnom obede v hoteli a malom poobednom spánku rozmýšľame, že pôjdeme do mesta, niečo pokúpiť, poobzerať sa. Hneď vedľa hotela sú kolotoče, po večeri teda vyrážame tam. Pre hotelom čaká ochranka a tvári sa že nič. Prekĺzneme jej a cez malý hájik sa dostaneme do areálu kolotočov, taký iránsky disneyland. Je tam hrozne veľa ľudí, celé rodinky prichádzajú a rozkladajú si piknik na dekách. Ženy sú len v sprievode mužov, no častokrát vidíme skupinky mladých mužov samostatne. Podľa toho ako vyzerajú a správajú sa usúdime, že ich je tu veľmi veľa homosexuálne založených. Mám taký pocit, že ženy, aj keď sú tu veľmi pekné, slúžia len na splodenie potomstva, inak sa s nimi veľmi nikto ani nebaví.

Keď Jožo chce strieľať zo vzduchovky o ceny, zrazu nás niekto potľapká po pleci, naša ochranka. V tom dave ľudí nás dokázali nájsť. Chceme sa ich striasť, rozdeľujeme sa na viac skupín, sú len dvaja, aj keď si všetko hlásia do vysielačky, začínajú strácať prehľad, sú unavení, chcú ísť spať. Trošku ich pritlačíme, a aj keď nevedia nič po anglicky, nejako sa dohatláme, že nás majú strážiť, a starať sa o našu bezpečnosť, aby nás nikto nepodrezal.

Je neskoro ideme na hotel, nechceme ich viac trápiť. V kažom prípade sme rozhodnutí, že nasledujúci deň im ujdeme poobede do mesta, chceme navštíviť starobylý trh v centre-bazár.

Preteky pokračujú treťou etapou, 11kilometrový okruh mestom absolvujeme dvanásťkrát. Na okruhu je najprv zhruba dvojkilometrové plytké stúpanie na konci ktorého je 500metrová stena. Právom sa tejto etapy dosť bojíme. Teplota je ako vždy, 43 stupňov, suchý vietor, pomaličky si už však zvykáme na vysokú nadmorskú výšku. V úvode má Jožo problémy s kolesom, komisár UCI surovo odstavuje kolónu, Jožo nemá žiadnu šancu doraziť to. V treťom kole je už pelotón rozdelený. V skupine s Ivanom a Mariánom bojujeme zuby nechty s ďalším pätnástimi spolupútnikmi, aby nás čelo nedostihlo o kolo. Podarí sa, dokončujeme so stratou pätnásť minút. Už toľko štastia nemá Hary, potom ako odletí, putuje s Jožovou mikroskukpinkou. Oboch pelotón dostihne o kolo a sú odvolaní. Našťastie im Jury dopočíta čas, a so stratou 39 minút môžu pokračovať ďalší deň v pretekoch. Okrem nás sa strašne trápia aj Gruzínci. Okrem lídra Nadiradzeho ostatní balia resp. dokončujú hlboko v poli porazených. Predsa je veľmi ťažké pretekať v takýchto výškach aj teplotných podmienkach.

Poobede podľa plánu ideme do mesta. Chceme si vziať taxík, no na prekvapenie nám zastaví obyčajný civil a vraví, že má cestu do centra. Zvezieme sa s ním, aj tak ide týmto smerom a zarobí si nejaký peniaz. Je však piatok, moslimský sviatok, takže bazár je otvorený len čiastočne, s voňavkami alebo čínskym tovarom. Tradičné výrobky ako koberce, tepané veci z kovu sú zatvorené. Pokúpime miešané domáce parfémy, a zastavíme sa na domáci zeleninový hamburger. Majiteľ fastfoodu je šťastný že si uňho niečo dáme. Nerozumie síce ani slovo po anglicky ale nejako rukami, nohami sa dohovoríme. My po slovensky, on po perzsky, rozumieme si. Po tom nás ochotne zavezie jeho kamoš odvedľa na hotel. Nie je to oficiálny taxík, no chapík si privirobí a je lacnejší, volá sa David, a dookola celú cestu vyhlasuje, že Iran a Slovensko sú priatelia. Pro príchode na hotel ochranka stále poobede spí, ani si nevšimli, že sme boli preč, teda všetko je ok. Podvečer nás čaká ceremoniál na počesť pretekov. Je to trochu smiešne z nášho pohľadu, pri počúvaní veršov v pertštine, pozeranie na miestneho Nogu so Skrúcaným, no veľmi sa zabávame na miestnom kúzelníkovi-Copperfieldovi, ktorým je prestarnutý zabávač s hŕbou už dosluhujúcich rekvizít. Keďže mu sčasu na čas nefungujú, diváci v prvých radách vidia princíp kúzla, skrátka to má úroveň ako pre materské školy, no my i domáci sa zabávajú dobre. O to väčší umelecký zážitok máme s dua muzikantov, ktorý sa na vysoko profesionálnej úrovni, aj keď očkom stále poškuľujú po Jožovi, opäť silne pochybujem o normálnej sexuálnej orientácii.

Ďalší deň nás čaká mierne zvlnená etapa 130km. Ide sa rýchlo, trochu robí problémy bočný vietor. Pred prvou rýchlostnou prémiou atakuje Jožo, no špurtéri ho v závere bez problémov prelezú. Zhruba v polovici etapy je tiahle stúpanie, s bočným vetrom, ktoré rozdelí pelotón na viacero skupín. Skupinky sa väčšinou pospájajú, vpredu ide zhruba tridsaťčlenná skupina, za ňou sa zíde rovnako silné grupetto. Ideme ostro, stále máme skupiny na dostrel minúty, no v závere už nie je možné zrýchľujúcu prvú skupinu dostihnúť, strácame na ňu vyše tri minúty. V celku pokojná a dá sa povedať najľahšia etapa. Po etape opäť vyrážame do mesta. Tentokrát je otvorených viac obchodov, aj v centre je rušnejšie. Kupujeme pekné perzské koberce, tepané kovové nádobky a zastavíme sa aj na domáce pečené ovčie pečienky. 

Čaká nás posledný deň. Je to nepríjemná zvlnená etapa, dúfame, že sa pojde kľudne, karty sú už dávno rozdané. No opak je pravdou. Od štartu sa ide stále päťdesiatkou, na prvú horskú prémiu sa ide do kopčeka dlhá lajna štyridsiatkou. Ivan, ja i Jožo strácame kontakt s pelotónom, ostávame v skupine. No sme rozhodnutí dokončiť, ideme ostro, stále máme pelotón na dostrel. Problém je, že japonský komisár necitlivo drží kolónu niekoľko minút, dokonca aj v prípade defektu, či pádu. Teda postihnutý pretekár nemá žiadnu šancu dostihnúť pelotón v kolóne, obzvlášť, keď tím Teherán, držiaci žltý dres ide stále päťdesiatkou tvrdé tempo a nechce dovoliť žiadnej skupinke ani jednotlivcov odpútať sa. Dvadsať kilometrov pred cieľom nás komisár zastavuje, a oznamuje našej skupine, že máme desať minút straty, čo síce nie je zďaleka limit, no keďže je to posledná etapa, sťahujú nás pre časový skrátený limit z pretekov, aby nemuseli držať dopravu v cieľovom meste Khomeyn. Je to škoda, lebo nedokončiť preteky nedobrovoľne dvadsať kilometrov pred cieľom nás veľmi neteší, ale nemáme na výber. Marián s Harym majú to šťastie a dojdú do cieľa v hlavnej skupine.

Po pretekoch sa ihneď balíme do krabíc a v miestnej škole čakáme na krásnych kobercoch na záverečný ceremoniál. Ten sa uskutoční v dome Ajjatoláha Khomeyního. Khomeyn je jeho rodné mesto, ľudia si ho tu ako duchovného vodcu veľmi vážia aj po jeho smrti. Všetko nesie jeho meno vrátane medzinárodného letiska v Teheráne. Máme tú česť popozerať si jeho dom a stráviť príjemné chvíle na kobercoch v jednej z jeho komnát pri záverčnom ceremoniály.

Potom nás čaká transfer do Teheránu, posledná noc v nádhernom športovom komplexe Azad sporting centre a cesta na letisko. Samotný let, prestup v Dubaji i cesta domov autom z Frankfurtu prebieha nezvyčajne bezproblémovo. Kompletné výsledky si môžete pozrieť v sekcii kalendár pretekov 2010.