Denník z Kamerunu 1.časť
Po čase prinášame kompletnú reportáž z pretekov Tour de Kamerun, Denník z Kamerunu. Obsahuje zážitky cyklistické i civilné, bežné i tie menej uveriteľné s fotografickou dokumentáciou rozdelené do troch častí.
Predslov: "Tento článok je na počesť a pamiatku človeka, ktorého som mal rád a ktorý už nie je medzi nami. Bol to práve on, Ľubo Kundrata, ktorý sa o takéto zážitky zaujímal, hltal ich plnými dúškami a ja som mu nestihol po návrate z Kamerunu o poslednom výjazde nič povedať. Bol to práve on, čo čítal Denník z Francúzskej Guyany a rozširoval ho po celej Roosveltovej nemocnici denne, kde vtedy pracoval. A ja som mu sľúbil, že svoje bohaté zážitky z cyklistického prostredia z Ameriky, Ázie no predovšetkým z Afriky vydám knižne. Nuž tu je veľmi malá časť toho, čo snáď vyjde v knižnej podobe, keď nájdem čas to celé spísať. Takže Kuňďo, čítaj!" M.Fraňo
Afrika je zvláštny svet, nedá sa porovnávať s ničím iným. Samozrejme myslím tým "čiernu" Afriku. Je to jedno z mála miest na Zemi, kde ešte môžme nájsť ľudí žiť inak, ako sme zvyknutí v Európe, Amerike či väčšine Ázie. "Keď niekto príde prvýkrát do Afriky, buď si ju obľúbi a rád sa tam vráti kedykoľvek sa len bude dať, alebo sa mu po prvej návšteve zhnusí a už nikdy sa nevráti, no nič medzi tým." povedal náš belgický manažér Fred Blankers pred piatimi rokmi, keď som sa ako nováčik chystal prvýkrát do Senegalu a mal pravdu, je to presne tak. Ja som sa tam vrátil už veľakrát, dvakrát Senegal, Burkina Faso, či táto jubilejná, desiata návšteva Kamerunu. Preteky sú super vec, ale to prostredie okolo je skrátka nepopísateľné a preto sa sem vrátim rád vždy. Je to môj druhý domov. Prežil som tu pol roka svojho života počas posledných piatich rokov.
Okrem mňa samozrejme nemohol chýbať Ivan Viglaský, pre ktorého to už bol ôsmy štart v Kamerune, podobne skúsený Milan Barényi, druhýkrát štartujúci Jozef Zima, a nováčikovia Lukáš Bátora a Pavol Polievka. Mechanik Juraj Gavenda už vedel z predchádzajúceho výjazdu do čoho ide, no pre Martina Sirágiho, ako maséra a kustóda to bola veľká neznáma. Tímový manažér Fred Blankers už má síce vyše šesťdesiatky, no jeho počty účastí na pretekoch v Afrike už pomaličky dosahujú jeho vek. Do Kamerunu cestoval už týždeň vopred a čakal nás v Yaounde.
Po dlhšej dobe sme neleteli z Viedne, nakoľko sme mali lístky CAMAIR-Co air z Paríža. Leteckému presunu teda prechádzala zhruba 15 hodinová jazda autom, parkovanie v Paríži a prenocovanie v hoteli. Ráno nás čakalo nakladanie do lietadla, ktoré prebehlo tak rýchlo, že európske spoločnosti sa môžu ešte veľa učiť. Let CAMAIR-COm bol pohodlný, starý Boeing mal viac miesta medzi sedadlami ako obyčajne, takže cesta bola OK, aj keď trvala bežných 6 hodín.
V Yaounde nás už čakali starí známi, Joseph-hlavný bagážmajster s privítacou komisiou Kamerunského zväzu cyklistiky. Bicykle sa naložili na autobusy a horsa-hejsa do starého známeho hotela Meumi v centre Yaounde. Malý autobusík je stvorený pre zhruba 25 kusov, plus strecha, na ktorú sa zmestí ešte viac bagáže, niekedy i ľudí. S využitím priestoru v Afrike nikdy nie je problém. Už som zažil i pár kôz, ktoré bez uviazania bojovali na streche autobusu počas jazdy, aby z neho skrátka nespadli. Skúsenejší šoféri zahádžu zvieratá na streche nejakými kuframi, potom sa nemôžu hýbať, a tým pádom ani spadnúť.
Hotel Meumi je známy hlavne pri vchode neustále bojujúcimi obchodníkmi, ktorí sa snažia predať drevené suveníry. Nevšímam si ich, lebo viem, že "môj" predavač, kamarát Daoude príde neskôr. Zoznámil som sa s ním pri prvej návšteve Kamerunu, je to fajn chalan, sme priatelia a v rámci možností pomáham jemu a jeho rodine, malej dcérke Yasmine vždy prinesiem nejaké darčeky, oblečenie či peniaze na prilepšenie.
Ďalšou zaujímavosťou hotela Meumi sú sociálne pracovníčky, ktoré ihneď atakujú prichádzajúcich pretekárov a núkajú svoje služby. Tentokrát si nie je veľmi z čoho vyberať, v ponuke sú len staré a škaredé. Veru, aj Kamerun sa vyvíja, pri najstaršom profi remesle zostávajú už len tie, čo sa nevedia presadiť inak. Samozrejme, aj mladé a pekné dievčence si radi zašpásujú s bielymi cyklistami, cyklista je v Kamerune pojem, niečo ako futbalista. Samozrejme nie na úrovni domáceho poloboha Samuela Eto, no napríklad megahviezda Ivan Viglaský je v Kamerune populárny neuveriteľne, pozná ho takmer každý malý chlapec, niečo medzi Beckhamom a Drogbom. No mladé a pekné devy to nerobia profesionálne, skôr je to ich koníček, veď dostať do postele mladého Európana sa nepošťastí zase každý deň. Vždy je tu vidina, že sa Európan môže zaľúbiť do ľúbeznej černošky a mohla by sa výhodne vydať. Takmer každá o tom sníva. Import krásnych žien najmä do francúzsky hovoriacich krajín Belgicka, Švajčiarska či Francúzska je viac bežný, ako Škodovka na našej diaľnici. A že je možné sa aj oženiť sme predviedli minulý rok i my. Keď sa po jesennej Grand Prix Chantal Biya 2010 David Žemba zoznámil s hosteskou pretekov Mireille Mokve a už o pár mesiacov neskôr sa pri februárovej Tour de Kamerun 2011 konala svadba. Darmo, slovensko-kamerunské bilaterálne vzťahy sú vďaka nám a cyklistike na veľmi vysokej úrovni.
Na druhý deň prebehol veľký presun na sever krajiny k hraniciam s Čadom do Maruy. Do Maruy nevedie cesta, iba vlak cez džungľu do Ngaundere a ďalej autami, no vzhľadom na vzdialenosť 1500km zvolili organizátori tradične prevoz vojenským bombardérom.
Lietadlo pristane, otvorí sa hydraulická rampa, vojaci nahádžu bicykle, bagáž a všetko potrebné dovnútra, potom nastúpia cyklisti a celý sprievod naskáče do závesných sietí a horsa na hodinu a pol dlhý výlet. Samozrejme nevošli sme sa do prvej várky, takže sme na letisku strávili štyri hodiny v miestnej letiskovej reštaurácii a čakali, kým sa lietalo po nás vráti. Najmä Paľko obzeral to mäsko na grile, ale ešte nenadobudol odvahu, dať si z neho, teda zostalo len pri kole a tradičnom kamerunskom pivku Castel.
Prelet vo vrtuľovom lietadle vyzerá zaujímavo. Človeka to hádže hore dole. Tentokrát nikto nevracal, ale zažil som už aj to. Hore je zima, lietadlo nekúri, človek drkoce celú cestu zubami. Pri mojej obľúbenej otázke zo špásu, či majú pre všetkých padáky, odpovedá obsluhujúci vojak v maskáčoch so smiechom presne to, čo mi povie každý rok nejaký jeho kolega. "Ja mám, a neviem či si si aj ty priniesol."
Vystupujeme v Marue. Na rozdiel od džungľovej klímy v Yaounde je tu veľmi suchý a horúci púštny vzduch. Teplota sa pohybuje zhruba na 46 st. C v tieni. Vykladáme veci z lietadla a horsa do obľúbenej hotelovej izbietky hotela Protocole. Hotel má 2 hviezdy, no iste si vie každý predstaviť, že 2 hviezdy aj u nás už nie sú bohviečo, čo ešte v bohom zabudnutej Marue. Ja viem do čoho idem, len sa smejem, som v Marue rád. Je to moslimská časť, no ľudia sú milí, ba až hambliví. Jediným problémom je hrozná suchá horúčava, v krku je sucho ako na Sahare, asi je to tým, že Sahara je ukrutne blízko.
Milan s Palinom sú nervózni, chýbajú im bicykle. No novinárka z Konga Claryse nám oznamuje, že prišli prvým lietadlom, a že už sú na hoteli. Čudujem sa jej aktivite, no oznámi nám, že odteraz sa bude o nás starať. Takže sme získali ďalšieho člena realizačného tímu. Je naozaj veľmi ostrá, neustále sa s niekým háda, ale vybaví všetko. Čaká aj na svojich pretekárov z Konga, ktorí stále neprileteli do Kamerunu po výbuchu muničného skladu v hlavnom meste Konga Brazaville. Všetky lety boli na čas zrušené, no očakávame ich nasledujúci deň. Zjavne je to taký typ sekery, čo keď nemá príležitosť niečo riadiť a organizovať, tak si ju skrátka musí vyrobiť. Tak si vybrala nás, a začala riešiť naše problémy. Najhoršie je, že okrem Freda a mňa nevie nikto po francúzsky, nuž stále niečo melie a ja sa už nevládzem s ňou stále baviť a hádať, tak sa snažim byť stále navonok unavený. Totálne ma to jej mletie jazykom vyčerpáva.
Svoj vrcholný výkon predviedla večer v meste pri pive. Hodinu hučala do predajcu kožených papúč a sandálov, a vykríkala mu, aké má veľké ceny. Potom zjednala cenu prvých sandálov z 3000 CFA na 1000 CFA a potom zúfalému obchodníkovi oznámila, že za 10 000CFA berie celý jeho pojazdný obchodík, čo zahŕňalo asi 30 párov rôznych kožených sandálov. Obchodník od nervozity hodil o zem sandálu, totálne rozladený a vyčerpaný zobral desatisícovku, vynadal jej niečo v štýle Xantypa a sekera a zúfalý odišiel. Spokojná Claryse mi oznámila, že keďže nemá ako také množstvo papúč prenášať, ich dočasným domovom sa stane moja krabica od bicykla. Nemal som síl protestovať, no bol som rozhodnutý, že minimálne jedny jej skrátka vezmem, čo som s radosťou aj urobil. Nečudo, že je sama bez muža, nevydržal by to s ňou ani hluchý a slepý. No novinárka je dobrá, veľmi asertívna a i články, ktoré píše majú hlavu a pätu. Časopis vychádza v celej Afrike, a má naozaj úroveň.
Zaujímavosťou je i mena CFA-Central African Franc, jeho kurz voči euru je pevný a nemenný 1euro=650CFA. V podstate sa dá povedať, že stredoafrické štáty majú najstabilnejšiu menu na svete. Podobne je na tom aj západoafrický frank, ktorý má rovnaký kurz. Platí sa nimi takmer vo všetkých štátoch centrálnej časti Afriky, je to také africké euro.
No a prišiel deň D. Prvá etapa, ktorá sa po intervencii UCI ide ako prológ-kritérium ulicami mesta Marua a nezapočítava sa do celkového poradia. Od pásky sa ide rýchlo, suchý vzduch pôsobí na pľúca ako plameňomet. Vysušené sliznice sa nedokážu zvlhčiť ani glgom vody z fľaše. Človek sa napije, a kým fľašu zasunie do košíka na bicykli, už je tak vyprahnutý, že nedokáže ani prehltnúť. Odchádza nám skupina, sú tam Kamerunci a Francúz Graczyk. Máme i smolu, Jozef Zima padá, a zoderie si celú ľavú nohu. Defekt majú i Polievka s Barényim, Palo sa vráti naspäť do pelotónu, Milanovi sa to už nepodarí. Víťazí domáci Kemsong. Pelotón špurtuje o šieste miesto. Bátora končí 13. Fraňo 14. a Polievka 16. Je to dobré rozjazdenie pred prvou etapou, ktorá sa už ide naostro.
Po etape nájde Jozef v krabici od bicykla chlieb so šunkou a syrom. Chlieb je starý 4 dni a prežil presun zo Slovenska až do Maruy a zjavne páchne a mierne sa zelená. No pri pohľade na vyhladované kozy pred hotelom sa rozhodne, že im ho venuje. Aké je jeho prekvapenie, keď si kozy všimnú postávajúce deti. Okamžite priskočia, kozy odoženú a nastáva tvrdá bitka o plesnivý chlieb. Bitku vyhráva menší chlapec a uteká ozlomkrky kadeľahšie, počas behu náhlivo z chleba uhrýza. Toto všetko je záležitosť sekúnd, Jožo sa nestačí diviť. Je veľmi smutný a slzu má na krajíčku. Miestne deti bojujú o každý kúsok jedla. Rozhodne sa teda, že im venuje oblečenie, ktoré mi moja kamarátka Marcela venovala po svojich už odrastenejších deťoch na pomoc Afričanom. Venujem mu teda plné vrece oblečenia a spolu s Paľom vychádzajú pred hotel rozdávať darčeky. Keď to zbadajú deti, okamžite sa ich zhŕknu desiatky a nastane tvrdá bitka o každé jedno tričko, či košieľku. Obaja sa bránia, chcú poriadok, no nemajú šancu. Do pol minúty je po všetkom. Plné vrece oblečenia je v prachovom mračne bijúcich sa detí roztrhané a rozobraté, každý s korisťou uteká kadeľahšie. Správca hotela na recepcii vyjde von s palicou a odoženie všetky deti za bránu hotela a niečo mrmle nervózne na Paľovu a Jožovu adresu. Deti sú tu od malička naučené byť rýchle, životaschopné a bojovať o všetko. Bez toho tu v Afrike nemajú žiadnu šancu, silnejší vyhráva.
